strangegirl

V poslednej dobe ( zhruba od Silvestra ) mám neuveriteľné "šťastie" na všetky možné aj nemožné zranenia. Baleťák sa zo mňa smeje, že ma nenechá chodiť ani po rovnej ceste, lebo sa mi určite v daný moment, keď sa nebude dívať dačo stane. Veď čo je ťažké na tom, podknúť sa o vlastné nohy a pri páde si dolámať telo. Nie žeby ma ľutoval, to nie, skôr mu je ľúto, že všetky moje zranenia nevidí v priamom prenose, ale iba ich následky.

Začalo sa to na Silvestra a v rámci hesla, že opitým šťastie praje som prežila. Mala som na mále. Veď prečo by sa nemohlo padať na zľadovatelom chodníku ku chate, či na kamenných schodoch...Počas cesty na chatu som bola na zemi zhruba každých 15 metrov. Potom sa začala naša obľúbená hra. Hra na MALÚ KOPU. Už ani neviem, kedy to vzniklo, ale princíp je pomerne jednoduchý: niekto spadne.....a ostatní sa s výkrikom, že MaláKopaPýtaViac hodia na neho, až je z malej kopy poriadne veľká kopa. Ten, kto je na spodku má smolu...V ten večer som bola často na samom dne MalejKopy.

Keď sme sa všetci mokrí ako myši dotrieskali na chatu a začali sa sušiť, dospela som k ďalšiemu dôležitému poznaniu. Netreba poskakovať na nestabilnom rozťahovacom kresle a už vôbec sa nespoliehať na ponúkanú pomoc od kamarátov  v ešte pokročilej spoločenskej nálade, než bola tá moja. Skončilo sa to jednoznačne spoločným pádom, pričom sa moja hlavička makovička odrazila od rohu umývadla v kúte chaty.

Zotavila som sa pomerne rýchlo aj z tohto pádu a išla som nabrať sily na čerstvý vzduch. Neviem kde sa vzal ten milý zvyk skladať drevo na kúrenie popri stene chaty, ale je to naozaj nebezpečné. Hlavne keď z dreva trčia hrdzavé klince a iné ostré predmety. Je to nebezpečné najmä pri náhlej strate rovnováhy, ktorá ma postihla a môj pekne opálený chrbát postihla jazva v dĺžke 15 cm v okolí krížov. Mám ju tam dodnes, len už peknú tmavohnedo opálenú.

Sumarizácia: asi týždeň som nemohla ani sedieť, ani ležať, ani poriadne stáť. Modrina a opuchlina za uchom zmizli zhruba po 4 dňoch a dodriapané kríže sa po týždni tiež pomaly prestali ozývať.

Asi pred týždňom sme pozerali fotky z toho inkriminovaného Silvestra a keď som nás tam tak videla, tak je celkom fajn, že úrazy som si odniesla poväčšine len ja. Hoci modrín, odrenín, popálenín (či už od cigariet, pece alebo horiaceho dreva) bolo neúrekom.

Na Veľkú noc séria mojich nehôd pokračovala. Pri hre na Veľkú Pardubickú. (pre nezasvätených: človek-džokej, si osedlá človeka-koňa a pretekajú sa, čím rýchlejšie sa beží, tým lepšie. Obdoba konských dostihov v Pardubiciach.) Naozaj je ťažko pochopiteľné, že sme všetci úplne alebo takmer úplne vysokoškolsky vzdelaní ľudia a napriek tomu sa vyžívame v takých infantilných zábavkách. Môj Kôň to nezvládol a ja ako správny džokej som zletela po hlave dolu na štrkovú cestu. Výsledok: rozbitá a opuchnutá brada ešte týždeň. Ostala mi na nej jazvička v tvare srdiečka, no vidno ju, len keď nie som namaľovaná.

Jazva sa čiastočne zahojila a o dva týždne som si bezstarostne vykračovala nočným mestom. Pre zväčšenie romantiky, som si to strihla cez ParkSfontánou a tu zrazu, kde sa vzal tu sa vzal mi do nosa udrel konár tak silno, až som sa spamätala sediac na zemi. Z polky nosa mi zmizla koža. To som zistila až ráno a moje nechápanie ako sa to vlastne mohlo stať trvá do dnes.

Posledná nehoda sa mi stala asi pred týždňom. V rámci letného ošiaľu a návštevy Chlpáčika z Prahy sme sa šli vyšantiť na letnú bobovú dráhu. Ja to naozaj nechápem...neviem, či tie nehody priťahujú mňa alebo ja ich, každopádne som sa v plnej rýchlosti z tej dráhy vysypala...teda nie úplne, len som niekoľko metrov išla po ľavej strane môjho tela miesto po sánkach. Rameno zošúchané do krvi, podliate gigantickou modrinou a dotónované spálenou kožou, kolená ako malé cigánča.....čo viac si môže človek v letných horúčavách a pri móde krátkych sukní a tielok priať.....

Pri tom všetkom nešťastí mám asi svoju hviezdu, ktorá ma chráni, ktorá nedopustí aby som skončila...zrejme má osud so mnou ešte veľké plány :o)))))