Včerajšia nedeľa bola skutočne skvelá....
Nie som typ, čo veľmi dlho vyspáva, ale keď ma ráno o 7:15 zobudil telefón s protivnosťou jemu vlastnou, išlo ma rozhodiť...no len chvíľku.
Bývam v relatívne starrom tehlovom dome a priemerný vek obyvateľstva je cca 70 rokov, títo susedia majú nesporné výhody - vždy majú prehľad o všetkom, čo sa kde a kedy deje, no takisto mi nikdy neprepáčia, že som ešte mladá a svieža a tak mi s veľkou radosťou vždy spočítajú všetky moje "prešľapy".
V to nádherné ráno, bola na druhom konci telefónnej šnúry ďalšia z aktívnych starých dám a oznámila mi, že naše auto sa opät raz stalo cieľom útoku podgurážených individuí, ktoré si po ceste domov z mesta dokazovali zlyhanie svojej mužskej potencie tým, že obrátili naše auto na jeden bok. Viem, že sa to ťažko predstavuje, no naše autíčko je mini poľská fiatka toho najstaršieho roku výroby a je dosť ľahká na to, aby 3 opitý ľudia nemali vôbec žiaden problém ju zdvihnúť a otočiť....určite to znie aj vyzerá vtipne, keď náhodou idete po parkovisku a auto tam stojí na bočných dverách, ale pokiaľ je to auto vaše, tak sa vám do očí akurát tlačia slzy beznádeje a zlosti....ak už kvôli ničomu inému, tak preto, že s mojimi 50 kilami určite nie som schopná obrátiť ho naspäť.
V rámci beznádeje, som vytočila číslo na "našich ochrancov mieru a pokoja na uliciach" - policajtov. Tí sa zachovali presne podľa hesla, že : "jeden nikdy nevie" a po takmer hodine mrznutia na parkovisku prišiel sám a zistil, že sám mi asi nepomôže, tak opäť odišiel a priviezol aj "kamošov" :-)) Tí dali auto na kolesá v priebehu 2 minút.
S nádejou som sa vybrala späť do bytu, zistila som, že moja posteľ ešte úplne nevychladla a tak som sa do nej s potešením šupla. Na to moja drahá rodička ( naozaj to nemá ironnický podtón ) povedala, že je treba ísť do obchodu...pri predstave, že by mala sama ťahať ťažké tašky, som sa už po 2krát v ten deň rozlúčila s posteľou.
Mánia ľudí v hypermarketoch je niečo, čo ma nikdy neprestane fascinovať. Babičky s francúzskymi barlami sa ženú ako tanky s košíkmi v rukách a neváhajú ani sekundu, či majú použiť násilie a tresnúť nevinnú polospiacu osobu po hlave....buď košíkom, taškou alebo už spomínanou barlou.
No prežila som aj hypermarket, už po 2x som si nádejou ľahla do postele, tentokrát to vydržalo dlhšie...no zasa telefón. Tentokrát pre zmenu moja pokrvná DraháStaráMama, ktorá trpí okrem bežných stareckých chorôb aj ťažkým hypochondrizmom, stredne ťažkou stareckou demenciou a najradšej zapíja všetky lieky 40% marhuľovicou, sa ohlásila, že príde na nedľný obed. Pokiaľ som vo veľmi fajn pychickej pohode, tak nemám problém sedieť s ňou v jedej miestnosti kľudne aj hodinu, no v stave v akom som teraz (ak xceš vedieť viac,tak pozri predchádzajuci článok...ale len dobrovoľne ) som škrípala zubami už po 10 minútach, po 30 som si ľahla späť do postele s ťažkou migrénou.
Tam som zotrvala až do neskorého večera s presvedčením, že detská literatúra typu "2 roky prázdnin" je presne to,čo zodpovedá mojej súčasnej mentálnej úrovni. A aký je záver? Opäť raz som sa toho na štátnice naučila neskutočne veľa.
Komentáre