strangegirl

Minulý rok boli desne smutné....sedela som sama v práci s výhľadom na nádhernú piesočnatú pláž a každú chvíľu som checkovala mobil...nesklamal ma. Prišli správy, aj veselé aj dojímavé, každá z nich mi vravela, že ma má rada. No pocit osamelosti bol obrovský. Až som to večer vyriešila po svojom....metlou ľudstva, najsilnejším analgetikom, antidepresívom a až do rána bieleho....Potom som si mohla nahovárať, že mi je zle z toho, že tá vnútorná boleť, ktorú cítim, je len podráždený žalúdok....

Sľúbila som si, že tohto roku to bude iné, že budem so svojimi najbližšími, že budem šťastná, že si budem vychutnávať ich blízkosť a nič mi to nemôže prekaziť. Omyl. Vonku je nádherne horúco a ja sedím celé dni nad knihami, vyjdem von maximálne večer.

Opäť príde sem tam smska, alebo odkaz cez ICQ. Budem nevďačná, keď poviem že som očakávala dačo viac? Pravda je skôr taká, že od ľudí, od ktorých som to vôbec nečakala, to prišlo a práve od ľudí, od ktorých som si bola takmer 100% istá, že to príde, tak nič. Jasné existujú výnimky, tí, od ktorých som to čakala a aj to prišlo, no bolo ich žalostne málo. Kde som spravil achybu? Asi si moja fantázia a predstavivosť so mnou opäť raz zahrala veeeľmi nepeknú hru.

Je to hnusný pocit byť sama, no tak mi treba. Včera mi Drobec povedal, že mi tiahne pomaly na tridsiatku. No a ak to beriem z tohto hľadiska, tak asi áno...bude to z roka na rok horšie a na pocit byť sama na svoje narodeniny si budem musieť zvyknúť.