strangegirl

    Keď som bola ešte celkom malá, tak sa mi snívalo, že musím ísť na záchod, vo sne som blúdila a blúdila a väčšinou som žiaden záchod nikdy nenašla....

    Snívalo sa mi, že ma naháňajú besné líšky a ja sa pred nimi nemám kam skryť.

    Snívalo sa mi, že padám....že sa hojdám na hojdačke a zrazu začnem padať. V sne som však nikdy nedopadla. Znamená to, že som ešte dosť normálna? Že ma moje podvedomie drží a nedovolí mi spadnúť? Čo sa stane ak raz predsa len spadnem? Zobudím sa a budem vo svojej posteli, alebo budem ten pád preciťovať? Budem cítiť bolesť? Čo sa stane?

    V posledenej dobe, viem presne, že to už trvá mesiac a pol sa mi sníva stále ten istý sen. Sníva sa mi nadránom. V tých fascinujúcich okamihoch, keď si človek ešte neuvedomí, že už nespí, no predsa vie vnímať realitu. V tom čase sa stále budím uprostred nádherného sna, v ktorom som šťastná. Tak veľmi šťastná, že po prebudení príde zúfalstvo....a ľútosť a obviňovanie a večné otázky a túžba a nádej a nemá prosba aby to nebol všetko iba sen.

    Keď prídete o lásku, tak je to najhoršie ráno. Ráno, keď sa zobudíte a zistíte, že človek, ktorý by mal byť pri vás tam už nie je a ani nikdy nebude. A akoby nestačilo, že nie je vedľa vás, už nie je ani vo vašom živote, už nemáte právo zdvihnúť telefón a zavolať mu. 

    A potom vám ostanú sny, presne tie, ktoré sa s neodbytnosťou im vlastnou hlásia nad ránom, vtedy, keď si ešte neviete uvedomiť, že tie nádherné chvíle, ktoré prežívate nie sú skutočnosť. Tie, ktoré vás zastihnú nepripravených a v tej rannej chvíľke tak veľmi zraniteľných....