strangegirl

Ležali sme vyvalení na tráve, pri vode, poloskrytí v tieni auta. Akí sú vlastne ľudia...každí z nás ma milión masiek. Pre každú skupinu ľudí ukazuje inú tvár, tvár, ktorá sa v danej chvíli najviac hodí. Pod tou tvárou ho poznajú.

Mám tvár pre maminku, pre blízku rodinu, pre Baleťáka, Pôžitkára, Sólistu, aj pre teba Čermo.

Včera, pri obede ma moja DruháMaminka dokonale prekukla. Povedala len jednu vetu a mala kompletne pravdu. "Svojim okázalým správaním zakrývaš svoje komplexy a svoje neistoty." Áno. A takisto sa hrám. Niekedy je jednoduchšie ukázať takú tvár akú ľudia automaticky očakávajú. Je to jednoduchšie ako presviedčať ich o tom, že tá tvár je maskou.

Ukazujem najčastejšie tvár sily a nezlomnosti...a pri tom taká nie som. Baleťák ukazuje tvár čistoty, dobroty, nehy....a pri tom taký nie je. Vôbec. Ani zďaleka. Zdanie klame, vážení.

Myslím, že v hĺbke seba samej som dobrý človek, som citlivá, som zraniteľná, som plachá a som zakomplexovaná. Pre množstvo vecí. No správam sa ako mrcha. Je to jednoduchšie, menej namáhavé, menej osobné. Len málokto chápe, že svojim cynizmom si robím srandu sama zo seba, že hláškami o svojej vypočítavosti vlastne vravím pravý opak, že v hĺbke som tak naivná ako snáď nikto na svete, že mi môžete aj tisíckrát podkopnúť nohy a  ja môžem aj tisíc krát spadnúť tvárou rovno do blata, ale keď sa vzchopím a očistím, tak stále rovnako naivne dôverujem a verím ľuďom, hltám ich slová a pokladám ich za pravdu, dívam sa na ich hry a uverím im. Hlupaňa. A predsa sa budem tváriť ako majster sveta, ako silná vyrovnaná žena, ako sebavedomie samo, ako skúsenosť, ako koketná potvora....len aby som nemusela prestať hrať. Smiešne.

A včera, keď som sa na kopci túlila k svojej psej láske, mobilom chytala aspoň jednu paličku signálu a dúfala, že takto budem môcť ostať navždy, bez make upu, bez pretvárky ... som našla v tráve štvorlístok....