strangegirl

Včera som sedela v práci, pri 34 stupňoch a naplno sa krútiacom ventilátore som pozerala telku. Mala som voľnú chvíľku a tak som si ju s nohami vyloženými na stole užívala. Z umeleckej hodnoty francúzskeho alternatívneho filmu som nemala vonkoncom nič, lebo som v kuse odbiehala za povinnosťami. Zaujala ma tam scéna, ktorú teraz podám kompletne vytrhnutú z kontextu: Kuchárka plače, príde k nej majiteľka domu a pýta sa jej, prečo plače. Kuchárka odpovie: " plačem preto, lebo vy nemôžete."

Sediac na kancelárskom stole, nechala som ventilátor viať na mňa horúci vzduch a ponorila som sa do myšlienok a spomienok.....

Vždy som to vedela. Bol to pre mňa taký malý očisťujúci proces. Nebola som veľký plačko, no keď si to situácia vyžadovala, tak som vedela vytlačiť slzu, či dve.

V Grécku som plakať zabudla. Zmenilo a zatvrdilo ma to tam na toľko, až som to prestala vedieť. Možno to bol len obranný mechanizmus. Zrejme som sa bála, že keď raz začnem plakať, nebudem vedieť prestať.

Vrátila som sa späť domov, na miesto, kde som už nemusela byť tvrdá a odolná, kde som sa nemusela báť, že ma napadnú od chrbta, kde som mohla byť z času na čas bezstarostným dieťaťom. A predsa som bola zlá! Bola som drzá a arogantná a bezohľadná a tvrdá a chladná a cynická. Bila som sa len za seba, tak ako som bola zvyknutá. Hlavne som neukazovala svoju slabosť. A plač a slzy sú predsa príznakom slabosti, či nie?

Trvalo mi veľmi dlho, viac ako polroka, kým som sa to spätne naučila :-) A bolo to, akoby sa  pretrhla hrádza. Nezastaviteľný prúd mokrých slaných "perál" sa mi kotúľal po lícach, rozmazával dovtedy dokonalý make up a snažil sa uľahčiť môjmu vnútru trhanému na kusy bolesťou. V tmavej bráne môjho domu, som opretá o chladnú stenu vyplakávala zo seba bolesť, ohrdnutie, smútok, beznádej a neschopnosť fungovať.

Ešte stále neviem plakať pred ľuďmi. Keď sme sa v ten protivný večer rozchádzali s Baleťákom, neplakala som. Jemu sa v očiach perlili slzy, no ja nič. Iba som dostala tik do ľavej nohy. Táto ľavá noha, voľne prevesená cez pravú sa v sekundových intervaloch kývala do rytmu môjho vnútorného plaču. Veď ľavá hemisféra v mozgu je vraj sídlom psychických schopností.... Moju bolesť za mňa prejavovala ľavá noha. Hrdosť, tvrdohlavosť a pýcha nechceli, aby som plakala pred ním. No skutočnou brzdou bol strach. Strach, že ma uvidí slabú a zraniteľnú. Ten strach sa kýval spolu s mojou ľavou nohou.

Nikdy mi nerozumel. Ani ja jemu. Chýbala komunikácia. Tá je nakoniec predsa len asi dôležitejšia ako príťažlivosť a libido....