strangegirl

    V pondelok som sa náhlila do centra a kedže som klasicky zmeškala autobus, tak som šla pešo. Rada chodievam pešo, môžem pritom rozmýšľať, no zároveň ma rýchla chôdza zamestnáva natoľko, aby som nerozmýšľala priveľmi.  ;-))

    Práve v tom čase moja sesternica skladala skúšku dospelosti. Kým som sa ja náhlila, aby som s ňou mohla skočiť na kávu, môj malý Štupeľ prežíval zrejme najväčšiu trému v živote. Stále sa mi to zdá zvláštne, že najmladšie dieťa v rodine je už podľa zákona dospelé, že môže šoférovať  (a rozhodne jej to ide aspoň 1000 krát lepšie ako mne) že to už nie je to malé drzé a neuveriteľne rozmaznané čudo, kvôli ktorému sme niekoľkokrát dostali pekne po zadku. Najmladšia, no najvyššia z rodiny (prevyšuje nás minimálne o hlavu) to zvládla bravúrne a ja som si pomaly, ale isto začala uvedomovať, ako veľa pre mňa znamená....je to ona, ktorej hneď  v prípade akejkoľvek mojej osobnej krízy volám ( a skutočne ich za posledný rok nebolo málo )....nemusí mi ani povedať svoj názor, stačí, keď tam sedí a počúva a je pri mne. Ona je ten pilier, o ktorý sa môžem v živote oprieť, ona je lepšia časť mňa samej, to ju som nehanebne opila, keď mala len necelých 13 rokov, spolu s ňou sme sa vedeli nenormálne vyblázniť na snowboardoch aj pri volleyballe. Napriek tomu som ju stále brala ako naše malé milé mláďatko. Ako veľmi som sa len mýlila....Štupeľ je, čo sa týka psychickej vyspelosti minimálne tak stará ako ja, pokiaľ nie o niekoľko rokov  staršia....môj poklad, moje svedomie a moja bútľavá vŕba.

    Ďakujem drobček môj