strangegirl

Robím v penzióne na recepcii. Ťahám nočné smeny za smiešny plat. Dnes ráno sa mi dostalo odmeny. Nie hmotnej, ale tej najvyššej - duchovnej.

Včera k večeru sa ubytovali dvaja. Jeden v "najlepších rokoch", trošku nervózny zo svojho starého kolegu. Starý Pán bol skvelý. S úsmevom, v elegantnom obleku, s francúzskou barlou, ktorá mu dodávala vážnosti, s galantnosťou typickou pre filmy 20.tych rokov. Strará škola.

Skoro ráno. V izbe aj recepčnej hale je stále teplo na umretie. Od Telerána ma vylákali atypické zvuky. Zdalo sa mi zvláštne, že by po preflámovanej noci boli fínsky chlapci už hore. Pribehla som do recepčnej haly a v nemom úžase, so zalepenými očami som ostala stáť a počúvala. Lakťami som sa oprela o recepčnú dosku a vytriešťala oči na zatvorené dvere izby Starého Pána.

Škárou pod dverami sa šíril mocný hlas. Starký si odriekaval ďakovný prejav. Počula som ho trikrát, so slzami v očiach som načúvala mohutnému stareckému hlasu, ktorý bol plný vďaky a potlačovaného dojatia. Tak veľa to pre neho znamenalo. Veľmi som si priala aby zožal následný potlesk od obrovského publika. V to skoré ráno som mu zatlieskala aspoň ja. Symbolicky, aby som nezobudila ostatných hostí.

Deň sa začal magicky. To čaro ranného prejavu Starého Pána - Gentlemana mi ešte stále krúži nad hlavou. Ako vznešená aureola, ako odobrenie dnešného dňa.