strangegirl

Sedím v práci. Ventilátor stále fúka, horúčava sála cez otvorené okno od plechovej strechy.

Vidím slnko zapadať za kostolnú vežu. Vidím tehlové steny, škridlicové strechy, polozrúcané komíny a množstvo televíznych antén a hromozvodov topiť sa v oranžovom opare zapadajúceho slnka.

Obloha nado mnou je ešte mmodrá. No v smere môjho pohľadu má všetky farby nežnej oranžovej. Mraky sú zlaté, purpurové, čierne aj sivé, biele aj ružové, ožiarené slnkom.

Už iba malú chvíľu a krása sa pominie. Prestávam písať a vychutnávam posledné sekundy. Len sa dívam. Vypla som aj zvuk na televízore. Dívam sa na tú krásu.

Lastovičky lietajú a vychytávajú mušky nad strechami domov. Z vonku sa strešným oknom vkrádajú mlsné vôňe a útržky letných rozhovorov. Rozkošnícky potiahnem nosom, vtiahnem vône do seba.

Kostolná veža sa stále majestátne vyníma na prežiarenej oblohe. Vlahý večerný mestský vánok sa mi pohráva s vlasmi. Už nesedím. Už kľačím na stole a zapájam všetky zmysly. Ešte! Ešte pár takýchto chvíľ. Nebudú už nikdy viac dva také obrazy, na zvečnenie okamihu mi chýba foťák. Poddeliť sa s vami všetkými o tento vizuálny zážitok. Stál za to.