strangegirl

Kde bolo tam bolo, žili šťastne až do smrti a zazvonil zvonec a rozprávky bol koniec. Presne tak. Som zasa na začiatku, len o štyri roky, mnoho vyplakaných sĺz, bezmocných záchvatov zlosti staršia a svojim spôsobom ešte viac zraniteľnejšia.

 Až na tie štyri roky, vlastne iba časový úsek,  som neprišla v celku o nič. Vraciam sa bohatšia o ratanové kreslo a weimarského stavača strednej veľkosti. Práve ten pes bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote, to najlepšie, čo mi rok 2009 priniesol. Neprišla som o nič hmotné a preto so slzami v očiach zatváram predstavy o snubnom prsteni a gýčovom pokľaknutí na kolená, o ktorom nás americké filmy a seriály presviedčajú, že je nevyhnutný, na dno zásuvky. Nakupujem množstvo kozmetiky, prvé krémy proti vráskam a prostriedky sľubujúce vyhladenia pleti do dvoch týždňov mysliac pri tom na dve prísne vrásky medzi obočím, na tie, ktoré tam pred štyrmi rokmi neboli, na tie, ktoré si so smutným pohľadom v očiach všimla moja mama a nechala si to pre seba spolu s postrehom, že jej jediná dcéra sa prestala smiať. Sťahujem sa naspäť do rodičovského bytu s presvedčením, že sa musí stať zázrak v podobe schválenia hypotéky na vlastné bývanie, ktoré je ešte stále v nedohľadne. Potláčam pocit nevoľnosti a nemyslím na oblasť tak jeden centimeter nad pupkom, na miesto, ktoré najviac bolí, to kde sa podľa niektorých nachádza samotný počiatok človeka, prvotná mužská a ženská pohlavná bunka, ktoré splynuli a dali vzniknúť novej samostatnej bytosti. Práve tam podľa niektorých sídli takzvaný šiesty zmysel. A presne tam sa mi spravila diera, ktorá ma rozožiera zvnútra, ktorá bolí, ktorá sa prihlási ku slovu s každou romantickou scénou v telke a núti ma zo svojej hlavy gumovať predstavy kostola a seba v bielom a jeho oči, ktoré by sa na mňa mali v ten daný kritický moment uprieť so všetkým zbožňovaním sveta. Radšej ich vygumovať teraz, keby tam ten pohľad v danú chvíľu nebol, to by bolelo ešte viac. Mažem aj dupačky skryté na dne šatníka, ktoré bude nosiť iné dieťa. Ešteže som vo veku, keď si moji známi zakladajú rodiny a darček vždy poteší.  Ďalšie ráno, ďalší deň, v priebehu ktorého vôbec nemyslím na to, že časť zo mňa je preč, že chýba a nikdy sa nevráti späť.